
1863–1944
Jozef Hanula
Jozef Hanula sa narodil 6. apríla 1863 v Liptovských Troch Sliačoch. Bol významným slovenským maliarom, ilustrátorom a pedagógom. Jeho otec bol sedliak, rezbár a maliar, ktorý sa stal jeho prvým umeleckým vzorom. Od roku 1873 navštevoval dedinskú školu v Strednom Sliači, kde získaval aj prvé maliarske skúsenosti. V roku 1879 odišiel do Spišskej Kapituly k biskupskému maliarovi Felixovi Dabertovi z Tirolska, u ktorého sa zdokonaľoval v maliarskych technikách. V roku 1881 začal študovať v Budapešti na krajinárskej škole a prípravovni pre učiteľov kreslenia. Štúdium prerušil v rokoch 1882 – 1885 vojenskou službou a následne v ňom pokračoval do roku 1889.
V roku 1891 odišiel do Mníchova, kde od roku 1892 študoval na Kráľovskej bavorskej akadémii výtvarných umení. Navštevoval aj súkromnú maliarsku školu Simona Hollósyho a ateliér Jaroslava Věšína. Významnú úlohu v jeho umeleckom rozvoji zohral spišský biskup Juraj Částka, ktorý ho finančne podporoval a umožnil mu štúdium v zahraničí. Hanula sa venoval portrétnej, figurálnej a krajinárskej maľbe. Počas štúdií vytvoril viacero významných diel vrátane rozmernej historickej kompozície Smrť Tomoryho v bitke proti Turkom pri Moháči. V roku 1896 sa definitívne vrátil na Slovensko a začal sa intenzívne venovať cirkevným objednávkam a umeleckej tvorbe.
V roku 1895 sa oženil s Františkou Kozákovou, ktorá v roku 1901 zomrela. O rok neskôr uzavrel druhé manželstvo s Máriou Zvadovou. Do roku 1919 žil v Chrasti nad Hornádom, následne sa presťahoval do Spišskej Novej Vsi. Hanulova umelecká tvorba je úzko spätá so slovenským ľudovým prostredím. Vo svojich obrazoch zachytával život obyčajných ľudí, tradičné kroje, pracovné činnosti a každodenné okamihy. Osobitnú pozornosť venoval ženským postavám a roľníckej tematike. Medzi jeho známe diela patria Na rodnej hrude (1908), Orba (1913), Priadka (1904), Družica (1906 – 1916) či Moje čipky (1928).
Venoval sa tiež portrétovaniu významných slovenských osobností, medzi ktoré patrili Ľudovít Štúr, Andrej Radlinský, Andrej Kmeť, Ján Palárik a Jozef Miloslav Hurban. Významné miesto v jeho tvorbe zaujímali aj sakrálne maľby a oltárne obrazy. Po vzniku Československej republiky sa aktívne zapojil do kultúrneho a spoločenského života. V rokoch 1919 – 1932 pôsobil ako pedagóg na Štátnej meštianskej škole v Spišskej Novej Vsi, kde vyučoval slovenský jazyk a kreslenie. Bol redaktorom týždenníka Tatry, venoval sa knižnej ilustrácii a podieľal sa na organizovaní výtvarného života.
V roku 1926 vytvoril monumentálnu nástennú maľbu Vysokých Tatier a podtatranskej krajiny na čelnej stene nad javiskom divadla v Redute v Spišskej Novej Vsi. Jeho diela boli prezentované na výstavách v Košiciach, Bratislave, Martine aj v New Yorku. V roku 1933 sa stal predsedom výtvarného odboru Matice slovenskej. Za svoju celoživotnú umeleckú činnosť získal v roku 1939 Štefánikovu umeleckú cenu za výtvarné umenie a v roku 1942 štátnu cenu za celoživotné dielo v oblasti maliarstva. Jozef Hanula zomrel 22. augusta 1944 v Spišskej Novej Vsi, kde je aj pochovaný.